Vanda Š., 17 rokov, Sprachcaffe Paris U20, Francúzsko

Francúzština je považovaná za najromantickejší jazyk na svete a tiež za jazyk diplomatov. Jej znalosť je výhodná z mnohých dôvodov. Nie nadarmo sa hovorí, že koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Pre mňa bol výber tohto jazyka ľahkým rozhodnutím, hoci mnohí ľudia to vzdávajú bez toho, aby to skúsili, hovoria, že je to ťažké, nelogické… Ale je to predovšetkým krásny jazyk. Výber mi uľahčilo ešte niečo, môj dávny sen, mesto, ktoré každý pozná. Koniec koncov, Francúzska = Francúzsko = Paríž. A vidina slobody, jazyka, cestovania a objavovania nových vecí je pre mňa celoživotnou modlou. A tak som si v polovici júla zbalila gýčový kvetinový kufor (ochrana pred letiskovými zlodejmi), rozlúčila sa s rodnou krajinou a vyrazila do sveta. Za svojím snom

Na začiatok treba povedať, že všetky klišé o Paríži sú pravdivé. Romantický pohľad na Eiffelovu vežu, tajomný úsmev Mony Lisy… je ich nespočetne veľa. Keď som pred niekoľkými rokmi prvýkrát navštívila toto úžasné mesto, spája sa mi to len so školským výletom, štyridsiatimi fialovými klobúkmi a nervóznymi učiteľmi na konci, ktorí majú nervy na to, aby nás ochránili. Pochopiteľne, že mi to nestačilo a krivka očakávaní rástla nepriamo úmerne s ubúdajúcimi dňami, ktoré zostávali do odchodu

Nebola to moja prvá cesta, keď som letela sama, ale aj tak som nedokázala sedieť na mieste. Začal som premýšľať. Robím správne? Čo ak si nesadnem s rodinou? Alebo si nenarobím priateľov? Učím sa francúzštinu len dva roky, dokážem vôbec prežiť v ich prostredí? Dovtedy som o takýchto veciach nerozmýšľala a zrazu sa mi usadili v hlave a nedali mi pokoj. Ale keď som prišla do samotného mesta… vyrazila mi dych milovaná architektúra, menšie uličky s množstvom obchodov, rušné námestia plné turistov. A všetky moje pochybnosti sa rozplynuli vo chvíli, keď ma privítala moja domáca Rachida a moji šiesti (!) spolubývajúci. Viem, že to znie desivo, ale našťastie bol náš byt veľký a aj s jednou kúpeľňou sme si poradili. Veď viete, ženy

Najzložitejšie bolo sa vo všetkom zorientovať. Metro, mesto, škola, domáce pravidlá, ľudia. Vďakabohu, že som mala so sebou spolubývajúce, ktoré mi pomáhali s kartou na metro a tlačili mi do hlavy smer na našu zastávku pomocou rýmovačky. Zlaté baby odevšad, ochotné a s chuťou do života a objavovania, moja krvná skupina

Taká bola aj skupina v škole. Mladí ľudia všetkých národností, priemerný vek bol sedemnásť rokov. Spolu nás bolo asi tridsať, rozdelených do troch skupín podľa úrovne, v každej bol jeden učiteľ. Pracovali sme s rôznymi textami, pozerali videá, vymýšľali rozhovory, odpovedali na otázky, jednoducho sme museli pracovať s jazykom. A to bolo dobré. Aj siedmaci by tu boli spokojní – škola sa začínala o deviatej a vo Francúzsku máte nárok na akademické pätnásťminútové meškanie. Po hodine a pol nasledovala hromadná invázia do Starbucksu a potom sme s označenými téglikmi na laviciach prežili (prespali/prehrali/prespali, podľa momentálnej situácie) ďalšiu hodinu a pol, a potom sme išli na obedňajšiu prestávku, čas na moju obľúbenú činnosť, ochutnávanie všetkého nového. Japonskú reštauráciu a sushi sme mali hneď oproti škole, doslova dvadsať krokov od nej. India, Čína, Mexiko alebo Škandinávia či klasické Francúzsko, všetko bolo na dosah a blízko (malá rada, vážne ocenia, keď na nich skúsite francúzštinu). Aj fastfoody, ktoré doma obchádzam, nájdete na každom rohu. Najviac ma však potešila kaviareň Hard Rock Café, vzdialená asi dve minúty od školy. Skvelá poloha, každý deň to bolo z môjho domu do školy asi tridsať minút a potom sme sa podľa potreby premiestňovali a prekonávali desiatky kilometrov, ale v tom metre sa to vôbec nezdá
Samostatnou kapitolou je metro. Toľko ľudí, pohľadov, zvukov, vôní (a bezdomovcov a žobrákov, ehm) nenájdete nikde. Chodia ním všetci, je všade, a preto sa všade dostanete, na spoj čakáte možno maximálne päť minút (no, záleží od hodiny) a je tam veľa zaujímavých tipov na filmy, expozície alebo len reklamy. Alebo tiež nákupné centrum

Áno, v Paríži je všetko. A vždy. Ráno, večer, v utorok alebo v sobotu, na tom nezáleží. Vždy je čo robiť, vždy je kam ísť. Nie je čas ani dôvod na nudu či rutinu. Každý deň je niečo „na prvýkrát“. A čo je najhoršie, vadí niekomu len tak sa prechádzať a vdychovať atmosféru? Všetky tie chutné kaviarne, orientálne pekárne (už nikdy viac!), živé bary, uhladené reštaurácie. Tie budovy, štvrte, pamiatky. Do tých nás zaviedla škola, konkrétne Nelly, veľmi francúzska Francúzka a učiteľka, a Raffaelo, Talian, ktorý tam bol ako animátor. Vekový rozdiel medzi nimi bol veľký, a predsa ho dokázal zmazať jej večný elán a nevyčerpateľný zmysel pre humor a jeho zodpovedný prístup k nám a k svojej práci. Ale nemyslite si, že by na nás boli prísni, nieto ešte zlí, nikdy. Chceli len mať veci pod kontrolou. Previedli nás cez Louvre, Sacré Coeur (najlacnejšie suveníry!), vzali nás k hrobu Jima Morrisona alebo do Versailles… Okolo piatej alebo šiestej sme sa vrátili domov na večeru a potom sme vyrazili do ulíc. Najprv sme sa chceli vyhnúť všetkým klišé, ktoré som už spomínal, ale naozaj sme neodolali! Blikajúci symbol nočného Paríža alebo skutočný piknik v parku sú veci, ktoré treba zažiť. A keď ich zažijete so skvelými ľuďmi, ako som ja, sú to spomienky na celý život

Takýto zážitok určite odporúčam, a to nielen zo zážitkového hľadiska. Jazykový prínos je obrovský, pretože si okrem francúzštiny dobre precvičíte aj angličtinu (s inými deťmi sa v škole vždy tvária, že nerozumejú ničomu inému ako svojmu materinskému jazyku, aby vás prehovorili). Je to dobré aj pre osobnostný rozvoj, veď vám nikto nestojí za zadkom a nerobí veci za vás (ale na druhej strane, každý pomáha, ako môže). Sprachcaffe aj Coolagent mi toto leto dali veľa a ja môžem byť za tie magické tri týždne len vďačná. Som rád, že som to skúsil, a na budúci rok sa chystám znova, aby som si pozrel živšie Španielsko. 😉