USA

Pred niekoľkými mesiacmi ma oslovila Dita z Coolagent, či by som nebola ochotná napísať niečo o mojom pôsobení ako au pair v USA. S nadšením som súhlasila, hoci mi trvalo dosť dlho, kým som niečo dala dokopy. Od môjho ukončenia programu Au Pair uplynuli už takmer dva roky a za ten čas sa toho veľa zmenilo. Z au pair som sa dostala k vysnívanej práci letušky, vydala som sa a opäť som sa vrátila za tú povestnú veľkú lúžu. Predbieham sa.

Ako sa to všetko začalo? A ako sa to všetko skončilo?

V roku 2011 som sa pohrávala s myšlienkou odísť do USA ako au pair. Zdalo sa to ako skvelá príležitosť, ale úprimne povedané, netušila som, ako veľmi mi tento program zmení život.

V novembri toho roku som sa rozhodla vyplniť prihlášku počas štúdia na univerzite v Plzni. Všetko išlo ako po masle a 25. novembra 2011 som sa mohla zúčastniť na pohovore s Ditou, kde som absolvovala nielen pohovor, ale aj psychologický test. Spomínam si, že to bolo príjemné posedenie a pre vás, ktorí sa práve rozhodujete, či ísť, alebo vás čaká pohovor, by som povedala, že sa nemáte čoho báť. Práve naopak.

14. v decembri mi prišiel e-mail z agentúry, v ktorom stálo: „Milá Michaela, bola si prijatá do programu Au Pair v Amerike“ Dodnes si pamätám, aká som bola šťastná. Ale to bol len začiatok.

Po prijatí do programu nasleduje fáza s názvom „Matching“. Nájsť tú správnu rodinu môže trvať niekoľko dní, týždňov alebo dokonca mesiacov. Pre mňa to bola otázka troch týždňov, keď sa moja hostiteľská rodina pristavila pri mojom profile. Ruku na srdce, boli to dlhé tri týždne neustáleho prihlasovania sa na portál, kontroly e-mailu a mobilného telefónu. Moja hosťovská mama (HM) Meredith ma požiadala, aby som jej zavolal, čoho som sa bál ako čert kríža, keďže predchádzajúce rodiny si zvolili možnosť Skype. Povedal by som, že Skype je oveľa príjemnejší z toho dôvodu, že vidíte, s kým hovoríte, povedal by som, že je jednoduchší aj pre ľudí, ktorí nemajú angličtinu na takej úrovni. Koniec koncov, keď komunikujete v cudzom jazyku, reč tela môže pomôcť obom stranám porozumieť si.

19. v januári mi Meredith napísala e-mail a požiadala ma, aby som jej zavolal späť. V ten deň sa všetko začalo. V ten deň sa ma Meredith spýtala, či chcem byť ich au pair. A ja som sa rozplakala ako malé dievčatko. Toto bola rodina, do ktorej som naozaj chcela ísť. 3 chlapci – 16, 13 a necelé dva roky a ja som sa mala starať o toho najmenšieho – Roberta.

Môj odchod bol pôvodne 7. mája 2012. Nakoniec som odišiel o deň skôr, pretože som sa zúčastnil na vodičskom kurze.

ORIENTÁCIA

Orientácia pre mňa predstavovala 4 dni pobytu v štáte Connecticut a ak si dobre pamätám, boli sme asi hodinu cesty od New Yorku, kam sme počas školenia išli na agentúrny výlet. Orientácia je väčšinou školenie, kde sa naučíte nielen základnú prvú pomoc, púšťajú vám rôzne videá, máte školenie o výchove detí, vymýšľaní rôznych druhov zábavy pre deti, ako sa vyrovnať s takzvaným „kultúrnym šokom“, čo robiť, keď sa vám cnie za domovom a mnoho ďalšieho. V mojom prípade to zahŕňalo aj školenie o šoférovaní v USA. Okrem toho je to prvá príležitosť spoznať nových ľudí z celého sveta, od Českej republiky až po Brazíliu.

Nasledoval ďalší let, tentoraz do môjho nového domova – Atlanty v Georgii.

Bol som nervózny? Samozrejme, že bola! Mal som sa prvýkrát stretnúť s Meredith. Absolútne som netušil, čo mám robiť, ako sa správať, ako sa pozdraviť. Mal by som jej podať ruku? Mal by som ju objať? Meredith to vyriešila za mňa a hneď, ako som k nej pristúpila, ma objala. Vzali sme si tašky a zamierili k autu. Keď sme prišli domov, stretli sme sa s chlapcami. Bola som nervózna ako na maturite. Lain mala šestnásť, Carter trinásť, obaja boli tínedžeri, a ja som nebola o veľa staršia. Väčšinou som mal okolo dvadsiatky.

Na druhý deň som vstala skoro, hoci som nemusela. Bola som nedočkavá a chcela som sa zoznámiť s tým najmenším – Robertom. Cestou do jeho izby som stretol jeho otca Alberta. Otvoril som dvere a vyšiel na poschodie. A tam stál malý prďola a usmieval sa ako slniečko. Najprv bol plachý, ale potom ma nakŕmil ostružinami. V ten deň sme sa stali najlepšími priateľmi.

Nasledovali dva roky dobrodružstiev, výletov a zážitkov na celý život.

Precestoval som približne 17 štátov USA, dvakrát som sa plavil výletnou loďou na Bahamy a ostrov Grand Turk. Navštívil som mestá ako New York, Miami, New Orleans, Boston, Atlanta, Orlando, Nashville a mnohé ďalšie

Mal som tú česť zažiť Deň vďakyvzdania, tiež stratiť nervy pri nakupovaní počas „čierneho piatku“, zažiť pravé americké Vianoce, Halloween a ich ďalšie tradície a sviatky

Zistil som tiež, že zdravotníctvo v USA rozhodne nie je lacná záležitosť, potom tiež, čo znamená podať na niekoho trestné oznámenie alebo zažiť scénu ako vystrihnutú z filmu. O čom to hovorím? V prázdnom dome sa z ničoho nič začal spúšťať alarm, zavolala som rodine, ktorá bola v tom čase na dovolenke, a na počudovanie nikto nezdvíhal telefón. Zavolal som koordinátorke a tá mi okamžite povedala, aby som zavolal záchranku. Tak som zavolal na tiesňovú linku, nasledovalo veľa otázok. Nielenže mi povedali, aby som okamžite opustil dom, takže som stál v pyžame pred domom, ale pýtali sa ma aj na to, kto ďalší bol so mnou v dome. Odpovedal som, že to bol pes. Pýtali sa ma, akej rasy je. Pravdupovediac, Sugar (meno psa) je taká zmes všetkého. Tak som odpovedala, že neviem presne, aká je to rasa, že je to mix. Ďalšia otázka bola, či je to malý, stredný alebo väčší pes! V tom prišiel môj koordinátor a za ním jedno policajné auto zhora a jedno zdola. Bol spísaný protokol a všetko prebehlo v poriadku. Dvakrát ma zastavili aj policajti a raz som dostal pokutu za prekročenie rýchlosti. Úprimne povedané, nepoznám au pair, ktorá by nikdy nedostala pokutu

Ale dva roky ubehli ako voda

Ak som si myslela, že odísť do USA a rozlúčiť sa s rodinou bolo najťažšie lúčenie, aké som kedy zažila, netušila som, aké ťažké bude rozlúčiť sa s rodinou v USA alebo s Robertom.

Toto je úryvok, ktorý som našla na jednom starom blogu

„Rýchlo sa vrátim k môjmu odchodu z USA. Nechce sa mi o tom písať, pretože to jednoducho nie je ľahké a je to čerstvé

Už nejaký čas sa bojím dňa, keď budem musieť dieťa opustiť. Môžem povedať, že aj ten najčernejší sen mal ďaleko od reality. Robert mal v deň môjho odchodu tenis a plávanie. Možno to tak bolo lepšie. Rozlúčka prebehla celkom rýchlo. Malý to nechápal a stále sa ma pýtal, prečo plačem, a posielal ma po vreckovku, aby som si utrela slzy.“

Prežila som dva, absolútne nezabudnuteľné roky s tou najlepšou rodinou, akú som si kedy mohla priať. Nadviazala som priateľstvá, ktoré prežili tisíce kilometrov, získala som „druhú rodinu“ a zažila veci, o ktorých sa mi ani nesnívalo. A ako čerešničku na torte som sa zamilovala a našla „pána pravého“.

Či ľutujem, že som odišla do USA? Ľutujem, že som nedokončila vysokú školu? Nie, neľutujem. Samozrejme, vzdelanie je dôležité a rada by som si ho dokončila, ale neľutujem a nikdy som neľutovala svoje rozhodnutie ísť do USA ako au pair. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Odchádzala som ako neskúsené a dosť naivné dvadsaťročné dievča. Program Au Pair bol pre mňa školou života. Naučila som sa vážiť si veci, ktoré som si predtým nevážila, spoznala som ľudí z rôznych kútov sveta a mala som možnosť naučiť sa niečo nové z ich kultúry, zažila som veci, ktoré by som v škole nezažila, navštívila som miesta, o ktorých sa mi ani nesnívalo, miesta, o ktorých som predtým počula od učiteľov na hodinách angličtiny.

Nie je to tak dávno, čo som o tom napísala článok na svoj blog.

Tu je niekoľko úryvkov

„Keď som odchádzal do USA, nikdy som si nemyslel, že v USA zostanem. USA boli pre mňa medzizastávkou. Chcela som sa stať letuškou a myslela som si, že skúsenosti zo zahraničia mi pomôžu. Najmä čo sa týka jazyka. A aj keby som nikdy neskončila ako letuška, verila som, že táto skúsenosť bude dobre vyzerať v mojom životopise

….

Pobyt v USA mi zmenil život

Pamätám si, ako mi ľudia hovorili, že sa nikdy nevrátim, že si nájdem chlapa a zostanem. A ja som sa smiala a smiala a smiala… až kým ma smiech neprešiel.🙂

Získala som druhú rodinu. Moja hostiteľská rodina tiež nie je dokonalá, ale pre mňa bola tou najlepšou rodinou, akú som si mohla priať. Keď som nedávno išla do Atlanty, čakali ma s otvorenou náručou, bolo vidieť, že sú šťastní, že ma vidia… Dostala som druhý domov ešte predtým, ako som spoznala Caleba. Vedela som, že keď sa jedného dňa vrátim do Európy, vždy, keď sa vrátim do USA na dovolenku, budem mať za kým ísť, kde skloniť hlavu a miesto, ktoré bude pre mňa vždy druhým domovom

Našiel som si veľa priateľov, väčšina z nich pochádzala z celého sveta. Brazília, Česká republika, Nemecko, Španielsko atď

No… a našiel som tam lásku svojho života.“