Pensylvánia, USA

Ahojte všetci doma, volám sa Hanča a už deväť mesiacov „žijem“ v hostiteľskej rodine vo Wynnewoode kúsok od Philadelphie (mimochodom, bývam len asi desať minút autom od Elišky, ktorá sem tiež písala, takže sa nebojte, dievčatá, nájdete tu aj dámy z Českej republiky). Keď ma Kamila z Cool Agent oslovila, či by som mohla pridať svoje skúsenosti, úprimne som trochu váhala. Nie som jedna z tých aupairiek s dokonalými deťmi a úžasnou rodinou. Moja rodina je výnimočná práve tým, že sa starám o deti so špeciálnymi potrebami. Ako súrodencovi sestry s autizmom mi prišlo normálne ísť do rodiny, kde bude dieťa s podobnou poruchou, a môžem vám povedať, že mi to niekedy dáva zabrať. Výchova detí v USA je veľmi odlišná od tej našej, takže takáto výchova plus kombinácia ako autizmus je trochu vražedná kombinácia. Môžem vám povedať, že bolo viac ako niekoľkokrát, keď som uvažoval o tom, že odídem alebo sa vrátim domov natrvalo. Prvýkrát to bolo po tom, čo som si počas pobytu uvedomila, že sa starám o dve deti so špeciálnymi potrebami, dvojičky, deväťročné deti, ktoré sa narodili predčasne. Jeden z mojich zverencov má Aspergerov syndróm, druhý trpí agresívnymi výbuchmi. Najviac ma mrzí, že mi rodina vlastne až doteraz nepovedala pravdu a že som na to, že sa starám o dve deti s touto poruchou, prišla vlastným rozumom a nedávno mi to potvrdili aj odporúčania z rodiny. Takže mám stále na starosti staršiu sestru dvojičiek – 12-ročnú, s ktorou pozeráme známe blogerky, spievame si v aute alebo si robíme nechty. Takže sa starám o tri deti a občas ešte vyzdvihnem dcéru zo školy od môjho amerického „tatka“. Musím povedať, že na začiatku som mala s autom krušné chvíle, lietalo na mňa jedlo, „malá“ na mňa kričala, ako ma neznáša, a iné veci. Ale po všetkých tých mesiacoch je to teraz ona, kto mi z autobusu beží do náručia, kto mi hovorí, ako ma miluje a nechce, aby som odišla, a kto ma počúva najviac zo všetkých detí. S jej dvojičkou je to trochu ťažšie. Dostáva sa do puberty a jej výbuchy sa stupňujú. Dokonca útočí na dospelých v dome vrátane mňa. Väčšinou musím ostatné deti jednoducho odviesť do inej miestnosti, kým sa neukľudnia, aby im táto malá dáma neublížila. Zažila som veľa ťažkých chvíľ, keď som to chcela vzdať, ale nie som typ, ktorý by utekal z boja , navyše čo by som to bola za človeka, keby som sa vzdala s malými deťmi 🙂 Rodina ma vzala na Floridu, do Južnej Karolíny a na kempovanie, a hoci som tam zažila aj nepríjemné chvíle, tie spomienky mi nikto nevezme. Napriek všetkému mám dievčatá rada. Hoci som sa nakoniec rozhodla predĺžiť pobyt s inou rodinou, s deťmi bez špeciálnych potrieb (pretože sa mi cnie za západným pobrežím a som po tých mesiacoch aj veľmi unavená), musím priznať, že táto skúsenosť je asi najväčšia a najcennejšia v mojom živote. Uvedomila som si, že nie vždy som sa k svojej sestre (ktorá má tiež Aspergerov syndróm) správala tak, ako by som mala, stala som sa odolnejšou, trpezlivejšou a určite rada navštívim „svoje dievčatá“ predtým, ako odídem natrvalo do Česka. Túto skúsenosť odporúčam každej dáme. Od januára som navštívila Washington DC, New York, Baltimore, Disney World, Južnú Karolínu, Miami, bola som s priateľom na plavbe na Bahamách a mojou poslednou cestou, z ktorej som sa mimochodom vrátila práve včera, bola návšteva Chicaga. Plánujeme Atlantu, a ak budem mať šťastie, budúci rok sa mi snáď podarí precestovať západné pobrežie s mojím vysnívaným San Franciscom, navštíviť Kanadu a snáď sa dostanem aj na Havaj. Ale uvidíme, čo sa stane 🙂 Je to skvelá skúška vytrvalosti a určite by som do toho išiel znova. Uznávam, že toto asi nie je najpozitívnejšia spätná väzba, akú si prečítate, ale chcem vám ukázať, čo sa môže stať, keď idete do rodiny s deťmi s problémami. Zo začiatku to bude pre vás veľmi náročné, ale ku koncu budete odmenení láskou od vašich malých zverencov, a tá láska je úprimná 🙂

Hanka