Au Pair USA – Washington
Ahoj, som Eliška, mám 23 rokov a momentálne som v USA už 6 mesiacov ako Au Pair. Pred odchodom som študovala Pedagogickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe a teraz sa tu starám o dve dievčatká (3 a 5 rokov). Začínala som vo Washingtone D.C., kde som strávila prvých 5 mesiacov, a potom sme sa s hostiteľskou rodinou presťahovali do Severnej Virgínie. V tomto rozhovore by som chcela trochu priblížiť, ako moja skúsenosť zatiaľ vyzerá.
1. Ako vyzeral váš prvý deň/týždeň v USA? Spomeniete si na prvé dojmy a pocity?
Prvý deň v USA sa pre mňa začal príchodom do hotela, kde som následne strávila 3 dni a absolvovala úvodné školenie a exkurziu po NYC. Tieto 3 dni boli perfektným začiatkom života au pair a pomohli mi trochu upokojiť počiatočné nervy.
V hoteli nás bolo asi 60 Au Pairs z celého sveta, čo bola strašne zaujímavá skúsenosť, pretože všetci boli neuveriteľne priateľskí a mohli sme zdieľať, aké rozdielne, ale zároveň podobné sú naše kultúry a každodenný život. Veľmi fajn bolo aj to, že sme všetci boli v dosť podobnej situácii. Všetci sme boli trochu nervózni, mali sme obavy z prvého stretnutia s rodinami a celkovo z toho, ako to celé bude fungovať. Bolo fajn vidieť, že sa všetci cítia rovnako a človek v tom nie je sám.
Exkurzia do New Yorku bola tiež absolútnym highlightom. Videli sme najznámejšie miesta a všetci sme si to spolu veľmi užili. Celkovo tieto tri dni fungovali ako taký plynulý prechod do novej reality. Dalo nám to čas sa zorientovať a pripraviť sa na zoznámenie s rodinami.
Aj prvé stretnutie s rodinou nakoniec prebehlo oveľa lepšie, než som čakala. Keď som prišla do D.C., hneď ma vzali na menšiu prehliadku mesta, zašli sme spolu na večeru a potom aj na nákup, aby som mala k dispozícii jedlo, ktoré mám rada. Aj keď som z toho bola vopred dosť nervózna, všetko prebehlo úplne pokojne a prirodzene. Veľkou výhodou tiež bolo, že som sa prvé tri dni prekrývala s predchádzajúcou Au Pair, ktorá mi všetko ukázala a vysvetlila. Vďaka tomu som mala priestor sa na čokoľvek opýtať a prechod do nového prostredia prebehol oveľa jednoduchšie.
Chcem vedieť viac o Au Pair USA
2. Našli ste si už nejaké kamarátky alebo kamarátov? Aké národnosti sú ostatné Au Pair vo vašom okolí?
Na školení v New Yorku som mala na izbe dve Au Pairs. Jedna bola z Kolumbie, bola to fajn baba, ale jej angličtina nebola úplne silná, takže sme si až tak nesadli. Druhá bola z Južnej Afriky a tá hovorí po anglicky naozaj dobre, takže sme si sadli hneď od prvého dňa a sme kamarátky dodnes. Výhodou je, že sme bývali kúsok od seba v D.C., takže sme sa mohli hneď od začiatku stretávať niekoľkokrát týždenne a necítila som sa tu tak sama.
Na školení sa vždy snažia ubytovať Au Pairs, ktoré idú do rovnakého mesta, na jednu izbu, takže je to skvelý spôsob, ako sa zoznámiť hneď na začiatku.
Celkovo som tu mala na kamarátov celkom šťastie a postupne sme si vytvorili takú medzinárodnú partiu. Je tam ešte dievča z Talianska, ktoré som stretla na stretnutiach s našou koordinátorkou, moja kamarátka z Južnej Afriky a potom celkom netradične dve Američanky – jednu som spoznala cez aplikáciu, je z Texasu a presťahovala sa do D.C., a druhá je z Pensylvánie.
Je to naozaj multikultúrny mix a veľmi ma to baví, pretože každá do toho prináša niečo iné. Američanky nám ukazujú ich svet a zvyky a my zase prinášame európsky a africký pohľad, čo v preklade väčšinou znamená, že všetko zo srandy kritizujeme, robíme si srandu z kultúrnych rozdielov a celkovo to má skvelú dynamiku.
Skvelé je, že spolu dosť často niečo podnikáme. Teraz sme boli napríklad štyri dni kempovať na chate v Apalačskom pohorí, plánujeme plavbu na Bahamy o pár mesiacov a tiež výlet do Pensylvánie k jednej z dievčat domov. Extrémne vtipné tiež bolo, keď sme našu kamarátku z Talianska vzali vyskúšať Olive Garden (americká sieť reštaurácií s „talianskou“ kuchyňou).
Určite by som všetkým odporučila skúsiť si nájsť aj amerických kamarátov, pretože je fajn neriešiť stále len deti a hostiteľské rodiny, ale zažiť aj taký normálny americký život.
3. Čo je podľa vás dôležité prebrať s hostiteľskou rodinou ešte pred príchodom do USA? Na čo by ste odporučili pýtať sa rodiny počas hovoru s nimi?
Je toho veľa, čo je podľa mňa dobré s hostiteľskou rodinou prebrať ešte pred odchodom, aby potom neprišli nejaké nepríjemné prekvapenia. Určite by som sa pýtala hlavne na deti – aké sú, čo majú rady, ako vyzerá ich bežný deň a akým spôsobom ich rodičia vychovávajú, napríklad ako riešia situácie, keď deti neposlúchajú.
Ďalej by som sa určite opýtala na pracovný čas a na to, čo presne sa odo mňa bude očakávať. Myslím si, že je tiež dôležité prebrať pravidlá v domácnosti – napríklad ako to funguje s jedlom, používaním auta alebo či majú pre au pair nejaké špecifické pravidlá.
Opýtala by som sa aj na to, či očakávajú, že s nimi budem tráviť svoj voľný čas a budem súčasťou rodinného života, alebo či naopak preferujú, aby mal každý svoje súkromie.
Čím viac vecí sa vyjasní vopred, tým menšia je šanca na nedorozumenia a tým lepšie potom spolupráca funguje.
4. Čo vás v americkej kultúre alebo bežnom živote najviac prekvapilo alebo šokovalo?
Asi ma najviac prekvapilo, ako veľmi sa môže líšiť úplne obyčajný každodenný život. Pred odchodom som samozrejme vedela, že Amerika je veľká krajina a že ľudia často používajú autá, ale až keď som tam žila, došlo mi, ako veľmi to ovplyvňuje celý život. Napríklad že sa niekedy ide autom aj na miesto, kam by človek v Česku normálne išiel pešo, alebo že niektoré štvrte vôbec nie sú prispôsobené na chodenie. Veľmi ma prekvapilo aj to, ako normálne je zájsť si s kamarátkou do drive-through Dunkin Donuts a potom sedieť v aute na parkovisku, piť kávu a rozprávať sa. Od pražskej kaviarenskej kultúry sa to veľmi líšilo.
Zároveň ma ale prekvapilo, aký veľký rozdiel je medzi jednotlivými miestami. Napríklad Washington, D.C. mi pripadal oveľa viac európsky, pretože tam ľudia chodia pešo, používajú metro a celkovo je tam oveľa viac života v uliciach než napríklad v Arizone, kde na mňa všetci pozerali ako na blázna, keď som sa vybrala do obchodu pešo.
Zaujímavým kultúrnym rozdielom pre mňa bol aj spôsob, akým tu ľudia nadväzujú vzťahy. Američania sú často neuveriteľne priateľskí a otvorení. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som sa dala do reči s úplne cudzím človekom v obchode, kaviarni alebo napríklad v rade. Zo začiatku som mala pocit, že je veľmi jednoduché nájsť si nových kamarátov, pretože ľudia sa s vami hneď rozprávajú a pôsobia, akoby vás poznali roky. Potom som ale zistila, že medzi priateľským rozhovorom a skutočným priateľstvom je trochu rozdiel. Niekedy si s niekým skvele porozprávate, vymeníte si kontakt, ale už sa nikdy neuvidíte, a to je tu jednoducho normálne. Keď si však človek nájde ľudí cez spoločné záujmy alebo pravidelné aktivity, vznikajú potom skutočné priateľstvá úplne rovnako ako v Česku.
Prekvapilo ma tiež, aká dôležitá je v Amerike určitá energia a pozitivita v komunikácii. Ľudia sa často pýtajú „How are you?“, aj keď to nie je myslené ako skutočná otázka, ale skôr ako spôsob, ako byť milý. Zo začiatku som nevedela, či mám odpovedať úprimne, alebo len povedať „good“, pretože v Česku by sme sa na niečo také často ani nepýtali. Postupne som si ale zvykla a vlastne mi prišlo príjemné, že sa ľudia snažia vytvoriť priateľskú atmosféru.
Ďalšia vec, ktorá ma prekvapila, bolo jedlo. Bola som zvyknutá, že obed je často najväčšie jedlo dňa, ale v Amerike je úplne bežné dať si na obed len sendvič alebo niečo rýchle a väčšie jedlo mať až večer. Na to som si úplne nezvykla a obedy si varím sama, inak by som do večera umrela od hladu.
5. Aké boli vaše najväčšie výzvy počas pobytu a ako ste ich zvládli?
Jednou z mojich najväčších výziev počas pobytu bolo určite odlúčenie od priateľa. Pred odchodom sme spolu boli takmer 5 rokov a 3 roky sme spolu bývali, takže odísť na rok do inej krajiny bola veľká zmena. Zo začiatku som mala obavy, ako zvládneme byť tak dlho od seba, ale teraz už som v Amerike 6 mesiacov a myslím, že to zvládame skvele. Pravidelne si voláme, zdieľame svoje zážitky, ale zároveň si každý žijeme svoj vlastný život. On ma v tom od začiatku podporuje a obaja berieme tento rok ako príležitosť pre každého z nás pracovať na sebe, a nie ako niečo, čo nás oddeľuje.
Samozrejme, sú chvíle, keď je to ťažšie, ale zároveň si myslím, že je to dobrá skúška vzťahu. Naučilo nás to viac komunikovať, dôverovať si a byť samostatní. O pár týždňov ma príde navštíviť a plánujeme spolu roadtrip do Chicaga a potom do Washington State, takže sa na to veľmi teším. Myslím, že ak sa dvaja ľudia podporujú, tak sa takáto vzdialenosť zvládnuť dá a rozhodne by som ostatných neodrádzala od podobnej skúsenosti len kvôli vzťahu.
Ďalšou výzvou pre mňa bolo sťahovanie s hostiteľskou rodinou z Washingtonu, D.C. do Severnej Virgínie. Aj keď je to stále blízko a do D.C. sa dá dostať metrom, bol to celkom veľký rozdiel. V D.C. som bola zvyknutá na ruch veľkého mesta, kaviarne, parky a na to, že som mohla veľa vecí robiť pešo. Po presťahovaní na predmestie bolo všetko oveľa pokojnejšie a človek je oveľa viac odkázaný na auto. Chvíľu mi trvalo zvyknúť si na pomalšie tempo a nájsť si novú rutinu, ale nakoniec som si obľúbila aj túto stránku amerického života.
6. Mali ste príležitosť precestovať nejaké miesta v USA? Ktoré z nich vás najviac oslovilo?
Áno, mala som možnosť už celkom veľa cestovať a snažím sa túto príležitosť využiť čo najviac, pretože viem, že niečo takéto sa mi nemusí len tak zopakovať.
Hneď na začiatku pobytu sme s hostiteľskou rodinou išli do Arizony a navštívili Grand Canyon. Úprimne som predtým nemala úplne veľké očakávania, pretože som ho poznala hlavne z fotografií, ale realita ma úplne prekvapila. Je to jedno z tých miest, ktoré je naživo oveľa pôsobivejšie než na obrázku.
Jedna z mojich najzábavnejších ciest bola asi do Las Vegas s kamarátkami z Česka, ktoré ma prišli navštíviť. Úprimne by mi pred odchodom ani nenapadlo, že sa niekedy do Las Vegas pozriem. Už samotná cesta bola zážitok. V lietadle sme si pustili film Pařba ve Vegas, takže sme sa na celý výlet naladili ešte pred príletom. A potom sme tam naozaj boli, videli všetky tie neóny, bizarné hotely a tú úplne zvláštnu atmosféru mesta, ktorá je presne taká prehnaná, ako si človek predstavuje. Veľmi sme si to užili. Z Las Vegas sme si potom urobili roadtrip do Zion National Park a to bola asi jedna z najkrajších prírodných oblastí, ktoré som zatiaľ videla. Tá krajina bola úplne iná než čokoľvek v Európe.
Mala som tiež možnosť ísť na fotografický kurz do Kalifornie, kde sme navštívili San Francisco a Yosemite National Park. Bola to skvelá skúsenosť, pretože som si tým nielen splnila kredity potrebné v programe, ale zároveň som spoznala ďalšiu časť Ameriky. Yosemite ma naozaj dostal. Tie hory, vodopády a celková atmosféra parku boli niečo, čo by som si chcela niekedy zopakovať.
Ďalšou veľkou skúsenosťou pre mňa bol môj prvý solo trip do Toronta a k Niagarským vodopádom. Zo začiatku som bola trochu nervózna, pretože som nikdy predtým sama necestovala, ale nakoniec to bolo super. Bývala som v hosteli, spoznala nových ľudí a našla si kamarátov z rôznych krajín. Ukázalo mi to, že aj keď človek cestuje sám, nemusí byť sám a solo cestovanie nie je až také nudné alebo desivé, ako sa môže zdať.
Okrem tých väčších ciest tiež s kamarátmi podnikáme menšie výlety po okolitých štátoch ako Maryland, Virgínia, Delaware alebo West Virginia. Snažím sa naozaj využiť každú možnosť niekam ísť a spoznať čo najviac miest. Myslím, že najviac ma na tom baví, že každé miesto ukazuje úplne inú stránku Ameriky.
7. Ako sa zmenila vaša angličtina počas pobytu? V čom vidíte najväčší posun?
Myslím, že najväčší posun nie je ani tak v gramatike alebo slovnej zásobe, pretože s tým som prišla na celkom dobrej úrovni, ale hlavne v tom, ako prirodzene angličtinu používam. Mala som šťastie, že som na vysokej škole študovala odbor v angličtine, takže som sem odchádzala s pomerne dobrou úrovňou jazyka. Veľká vec, v ktorej však vidím obrovský posun, je môj prízvuk a celkovo schopnosť vyjadrovať sa v angličtine. Výslovnosť bola vždy pri akomkoľvek jazyku moja najslabšia stránka a naozaj počujem, že sa to zlepšuje.
Zo začiatku mi tiež pripadalo, že keď hovorím po anglicky, tak do toho, čo hovorím, nevkladám žiadne emócie a nie som napríklad taká vtipná, ako by som bola v češtine, ale po tom, čo som si tu našla blízkych kamarátov, s ktorými hovorím iba po anglicky, už takmer nevnímam rozdiel medzi hovorením po anglicky a po česky.
8. Zmenila táto skúsenosť nejako váš pohľad na život/budúcnosť?
Určite áno. Myslím, že ma táto skúsenosť hlavne urobila otvorenejšou a sebavedomejšou. Pred odchodom som bola trochu nervózna z toho, ako si budem hľadať nových kamarátov a ako si zvyknem na úplne nové prostredie, ale zistila som, že sa dokážem oveľa lepšie prispôsobiť, než som čakala. Nebojím sa až tak osloviť nových ľudí, skúšať nové veci a vystupovať zo svojej komfortnej zóny.
Tiež mi to dodalo väčšiu istotu v tom, že zvládnem byť sama a poradiť si v neznámom prostredí. Práve vďaka tomu teraz po návrate dokonca plánujem solo backpacking trip po Ázii, pretože som zistila, že cestovanie sama môže byť skvelá skúsenosť a nie je veľa situácií, s ktorými by som si nedokázala poradiť.
Táto skúsenosť ma tiež naučila, že nechcem po návrate len zapadnúť späť do nejakého stereotypu. Chcem viac podnikať veci, spoznávať nových ľudí, chodiť na výlety alebo napríklad spontánne vyraziť na víkend niekam, kde som ešte nebola. Uvedomila som si, že nemusím čakať na nejakú veľkú príležitosť, aby som zažívala nové veci, ale že si ich môžem sama vytvárať. Celkovo mám teraz väčšiu chuť život viac využívať a nebáť sa skúšať nové veci.
9. Čo by ste poradili niekomu, kto premýšľa o tom, že by sa stal Au Pair v USA?
Asi by som hlavne poradila nebáť sa toho a ísť do toho s otvorenou hlavou. Je normálne mať pred odchodom obavy, ale väčšina vecí sa nakoniec zvládne a ten rok utečie oveľa rýchlejšie, než človek čaká. Preto by som sa snažila využiť každú príležitosť – cestovať, spoznávať nových ľudí a skúšať nové veci.
Veľmi dôležitá je podľa mňa komunikácia s hostiteľskou rodinou. Keď sa vám niečo nezdá alebo nie je jasné, je lepšie to povedať hneď, než aby vznikli zbytočné nedorozumenia.
Určite by som tiež varovala pred počiatočným smútkom za domovom. U mňa to prišlo asi po 2–3 mesiacoch, a aj keď som počítala s tým, že sa to stane, človek sa na to rovnako nedokáže pripraviť. Moja rada je jednoducho to vydržať a ono sa to nakoniec zlepší. Mne pomohlo uvedomiť si, že to zažíval každý, rozprávať sa o tom s kamarátmi a robiť veľa vecí, aby som nemala čas na to myslieť. Odísť na rok preč sám na neznáme miesto nie je jednoduché, ale stojí za to nevzdať to.
Tiež by som odporučila nebáť sa zoznamovať. Mne napríklad veľmi pomohla aplikácia Bumble BFF, cez ktorú som spoznala nových ľudí. Zároveň by som sa nesnažila tráviť celý čas len s Čechmi, pretože práve rozprávanie po anglicky každý deň je jednou z najväčších výhod tohto programu.
A asi najviac by som si užila to, že vás tam nikto nepozná. Je to skvelá možnosť trochu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, skúsiť veci, ktoré by ste doma možno neurobili, a zistiť o sebe niečo nové.
