Čo Vás prinútilo stať sa Au Pair a prečo ste si vybrali práve USA?
Práca s deťmi ma vždy bavila a všetky moje aktivity sa zameriavali na prácu s deťmi vrátane mojej školy, pretože som vyštudovaná detská sestra.
Veľmi dlho som hľadala spôsob, ako spojiť moju vášeň pre cestovanie a lásku k deťom dohromady, a toto bol skvelý kompromis. Nehovoriac o tom, že je to príležitosť spoznať úplne inú kultúru, a to až „za veľkou mlákou“. Samozrejme, zlepšenie angličtiny sa stáva bonusom, ktorý sa v budúcnosti určite nezíde.
USA som si vybrala preto, že ma táto krajina veľmi fascinovala svojou rozmanitosťou a kultúrou a predstava amerického sna je sama o sebe veľkým lákadlom.
Ako vyzeral Váš prvý deň/týždeň v USA? Spomínate si na prvé dojmy a pocity?
Môj prvý deň v USA bol plný emócií, pretože som bola nadšená, zvedavá, ale pochopiteľne aj veľmi nervózna. Prvý deň sme ja a veľa ďalších au pair strávili v hoteli, kde sme prešli rýchlym školením. Bolo úľavou vidieť toľko ďalších dievčat, ktoré sa rozhodli urobiť to isté veľké rozhodnutie.
Bol to zároveň priestor nájsť si potenciálne kamarátky, ktoré budú bývať v rovnakej oblasti ako ja. Verte mi, keď poviem, že mať tu kamarátov je jedna z najdôležitejších vecí. Pamätám si, že sa vo mne miešali pocity, ktoré som ani ja sama nedokázala popísať, pretože som si uvedomovala, aká ďaleko od rodiny a priateľov som a že ma teraz čaká úplne iný a nový život.
Prvý týždeň bol hlavne o spoznávaní a zvykaní si na nové prostredie. Rodina sa naozaj snažila, aby som sa cítila ako doma – boli veľmi ohľaduplní a na všetko išli postupne, čo mi veľmi pomohlo. Mala som veľký strach z angličtiny, ale prekvapilo ma, ako trpezlivo ku mne pristupovali. Všetci sa mi skvele prispôsobili, a vďaka tomu som nemala problém porozumieť.
Postupne som sa tiež zoznamovala s deťmi. Rovnako ako ony si museli nájsť cestu ku mne, aj ja som si hľadala cestu k nim. Verila som však tomu, že všetko má svoj čas. Každé dieťa je iné, potrebuje priestor a dôveru, aby sa mohlo otvoriť a cítiť sa bezpečne. Celkovo to bol intenzívny týždeň, ale veľmi krásny začiatok novej etapy.
Čo Vás v americkej kultúre alebo bežnom živote najviac prekvapilo alebo šokovalo?
Najviac ma príjemne prekvapila otvorenosť a priateľský prístup Američanov. Ľudia sa tu často usmievajú, zdravia vás hneď pri vstupe do akéhokoľvek podniku – či už ide o kaviareň, reštauráciu alebo bežný obchod s potravinami. Takmer vždy sa ma niekto opýta, ako sa mám. Aj keď neočakávajú úprimnú odpoveď, rovnako mi to zlepší náladu a pôsobí to milo.
Naopak, trochu ma zaskočili typicky americké porcie jedla. V reštauráciách dostanete také množstvo, že je takmer nemožné všetko zjesť. Našťastie je bežné si zvyšok nechať zabaliť so sebou, čo som začala robiť pravidelne.
Ďalším prekvapením bolo množstvo polotovarov. Veľa Američanov nechce tráviť čas varením, a tak je bežné, že majú doma zásobu mrazených alebo hotových jedál, ktoré stačí ohriať v mikrovlnke a behom pár minút sú hotové. Bola to pre mňa zmena, pretože u nás sa predsa len viac varí „od základu“.
Všetci tu majú auto, na jednu rodinu často 2 až 3 autá, ktoré využívajú aj na veľmi krátke vzdialenosti. Chodenie pešo nie je úplne bežné.
Samozrejme, najväčším prekvapením pre mňa bol štýl výchovy detí, ktorý sa výrazne líši od toho, na čo sme zvyknutí u nás. Deti tu vyrastajú v liberálnejšom prostredí – kladie sa veľký dôraz na ich emócie a potreby. Zatiaľ čo u nás by sme niektoré situácie možno označili za rozmaznanosť, tu sa na to pozerajú ako na prirodzený prejav emócií alebo náročné obdobie, ktorým dieťa práve prechádza.
Našťastie výchova je vždy o vzájomnej dohode a moja hostiteľská rodina bola otvorená môjmu prístupu. Dokonca privítali aj trochu tej „českej prísnosti“.
Ako vyzerá Váš bežný pracovný deň? Aké povinnosti máte v rodine?
Pracujem každý deň ráno od 6:30 do 8:30 a potom popoludní od 16:30 do 18:30. Starám sa o štyri deti – dve staršie školopovinné a ročné a pol staré dvojčatá.
Ráno pomáham s prípravou na nový deň. Pripravujem raňajky a často aj obed pre najstaršiu dcéru, pomáham starším deťom s rannou rutinou, aby boli včas pripravené do školy. O 7:00 budím dvojčatá, prebaľujem ich, obliekam a dávam im raňajky. Potom si s nimi hrám až do 8:30, kedy prichádza opatrovateľka a preberá starostlivosť o malé deti. Od tej chvíle mám voľno až do popoludnia.
Popoludňajšia smena začína okolo 16:30, kedy pripravujem večeru pre dvojčatá. O 18:00 sa domov vracajú staršie deti spolu s rodičmi a ja pomáham s večernou rutinou – kúpaním starších detí a uspávaním dvojčiat. Moja práca končí okolo 18:30 až 19:00.
Súčasťou mojich každodenných povinností je aj udržiavanie poriadku v domácnosti súvisiacej s deťmi – upratovanie hračiek, skladanie ich oblečenia a pranie detského prádla.
Ako ste zvládli komunikáciu s deťmi a budovanie si vzťahu s nimi? Boli nejaké výzvy?
Na začiatku to samozrejme nebolo úplne jednoduché. Každé dieťa je iné, má inú povahu aj potreby, a navyše som musela prekonať aj jazykovú bariéru. Spočiatku som mala trochu obavy, ako si s deťmi porozumieme, ale snažila som sa byť trpezlivá, otvorená a predovšetkým prítomná – počúvať ich, venovať sa im a byť im oporou. Staršie deti jazykovú bariéru medzi nami brali ako hru – keď som niečomu nerozumela alebo som nevedela nejaké anglické slovíčko, pomohli mi a povedali dané slovo inak alebo ma novými slovíčkami učili samy.
S dvojčatami to išlo väčšinou prirodzene – tam pomohla hra, úsmev alebo jednoducho pozornosť. U starších to chvíľu trvalo, ale postupne sme si vybudovali vzájomnú dôveru. Pomohlo, že som rešpektovala ich osobnosť, ale zároveň nastavila hranice a snažila sa byť dôsledná.
Výzvou niekedy bolo nájsť rovnováhu medzi tým, že chcem byť ich kamarátkou a zároveň autoritou, obzvlášť keď deti zo začiatku skúšali, čo si môžu dovoliť. A stále som v procese, kedy si na mňa zvykajú a ja sa učím vybudovať si k nim zdravý vzťah, ktorý bude fungovať na dôvere a na nastavených pravidlách.
Ako sa líši štýl výchovy detí v USA od toho, na čo ste bola zvyknutá v Česku?
Štýl výchovy detí v USA je podľa mňa výrazne liberálnejší ako v Česku. Je tu kladený dôraz na emócie a deti prejavujú svoj názor už od útleho veku. Problémy sa neriešia zvýšením hlasu alebo zákazom ako u nás, ale úprimným dialógom o porozumení a rozprávaním o svojich emóciách a momentálnych pocitoch.
Samozrejme sa snažím prispôsobiť tujšiemu štýlu výchovy, ale pre mňa je dôležité spojiť slobodu so štruktúrou.
Ako trávite svoj voľný čas?
Na začiatku to pre mňa bolo pomerne ťažké, pretože som tu nikoho nepoznala a kamkoľvek som šla, bola som sama.
Chvíľu mi to nevadilo, pretože som konečne mala dostatok času len sama pre seba, čo ma motivovalo robiť veci, ktoré ma bavili. Začala som cvičiť jogu alebo pravidelne behať, ale postupne mi začala chýbať spoločnosť a akákoľvek interakcia s mojimi rovesníkmi. Neskôr som si tu našla kamarátov, s ktorými som začala tráviť čas a spoznávať nové miesta v okolí a miestnu kultúru.
Samozrejme, svoj voľný čas využívam aj na komunikáciu s rodinou a priateľmi, pretože mám veľa zážitkov a poznatkov, ktoré im musím rozprávať. Dokonca som sa prinútila a začala som čítať knihu v angličtine.
Mala ste príležitosť precestovať nejaké miesta v USA? Ktoré Vás najviac oslovili?
Áno, mala som možnosť navštíviť niekoľko miest a veľmi si cením každú príležitosť objavovať nové zákutia USA. Samozrejme som najviac spoznávala okolie miesta, kde žijem – a musím povedať, že je to naozaj krásne a malebné prostredie.
Nedaleko sa nachádza napríklad nádherná univerzita s obrovským kampusom, ktorý vyzerá presne ako z amerických filmov. Bolo fascinujúce prechádzať sa medzi historickými budovami, zeleňou a športovými areálmi, ktoré som dovtedy poznala len z obrazovky.
Veľký dojem na mňa zanechal New York, ale to je tak silný zážitok, že to človek musí zažiť na vlastnej koži, pretože pri pohľade na Times Square sa mi tajil dych a úplne mi došli slová.
Stala sa Vám nejaká vtipná situácia kvôli kultúrnym rozdielom alebo nedorozumeniu?
Áno, stalo sa! Raz som počula, ako niekto povedal, že niečo alebo niekto je ‘fair game’. Vôbec som nevedela, čo to znamená, a premýšľala som, prečo hovoria o „férovej hre“, keď sa práve o športe vôbec nebavili. Až neskôr mi došlo, že to v angličtine znamená skôr niečo ako „je to voľne dostupné“ – používa sa to v súvislosti s tým, že si môžete vziať čokoľvek, napríklad z chladničky. Teraz sa tomu smejem, ale vtedy som bola naozaj zmätená. Takých výrazov je v angličtine veľa a práve to robí pobyt v inej kultúre tak zaujímavým.
Čo by ste poradila niekomu, kto uvažuje o tom, že by sa stal Au Pair v USA?
Poradila by som, aby si človek predom dobre premyslel, prečo chce byť Au Pair, a aby mal otvorenú myseľ.
Život v inej krajine môže byť niekedy náročný – hlavne na začiatku – ale zároveň je to neuveriteľne obohacujúca skúsenosť. Je úplne normálne cítiť sa prvých pár dní homesick, všetko je nové a neznáme. Dôležité je o tom hovoriť, hlavne s hostiteľskou rodinou – sú to teraz vaši najbližší ľudia a môžu vám skutočne pomôcť.
Tiež by som odporučila nebojácne povedať, keď niečomu nerozumiete; väčšina rodín je veľmi chápavá a rada vám všetko vysvetlí. A hlavne – užite si to! Je to skvelá príležitosť spoznať novú kultúru, zlepšiť angličtinu a vyrásť ako človek.
